História :

Prvá písomná zmienka o obci je v listine z roku 1232. Podľa nej kráľ Ondrej II. potvrdzuje Andrejovi, kúpu zeme Belže od Petra, syna Kayla. Okrem toho kráľ dáva Andrejovi aj územie, ktoré je vykrojené zo zemí Belža, Ketenteu a Seňa. Zastavme sa pri osobnosti Micola z Belže. Okrem toho, že vieme, že v tejto zemi žil v roku 1257, spomína sa aj v ďalších stredovekých listinách. Žiaľ, v nedatovaných. Jedna z nich je dokumentom "pro memoria", druhá bola vydaná kráľom Ladislavom. Ten vládol v rokoch 1273 až 1290. Spomínanou písomnosťou vyhlasuje, že dedičnú zem Belža, ktorá v tom čase patrila zemanom z Belže (Mikulatovi, jeho bratovi Andrejovi, Michalovi, jeho bratovi Artheusovi a Adrianovi), neodoberie a nedaruje Petrovi, synovi Juraja. Z listiny vyplýva, že Peter, syn Juraja o to kráľa žiadal a to dokonca spôsobom, ktorý zaváňal podvodom. Podľa údajov, ktoré poskytol kráľovi, mala byť Belža zem prázdna, čiže zem, ktorej majitelia vymreli bez potomkov. To z toho dôvodu, lebo zem žijúcich zemanov kráľ darovať nemohol.

Pokiaľ je prvý majiteľ Belže známy z roku 1257, je nutné si uvedomiť, že už v tejto listine sa píše o dedičnej zemi, takže prvovlastník ostáva neznámy a ide o miesto o možno aj s oveľa starším osídlením, ako je uvedený dátum na listine. Belža sa na spomínanej listine označuje ako Bilsa, pričom sa nespomína Abaujská stolica. Ako dôkazové informácie o tom, že išlo skutočne o terajšiu Belžu, historik Varsik považuje napríklad správu o tom, že na výpravu do Štajerska sa Micol vybral so županom Merhardom. Župan Merhard pochádzal z rodu Aba a v rokoch 1246 až 1257 bol županom Ujvárskej stolice (de Nouo Castro). Okrem iného držal aj obec Veľká Ida a v roku 1251 sa pripomína ako západný sused zeme Bočiar, v roku 1267 ako západný sused zeme Haniska. Bol teda aj susedom Micola z Belže. Spomínaná nedatovaná listina "pro memoria" poskytuje informácie o tom, že Micol so svojim bratom Andrejom boli citovanímag. Edušom. I to jasne svedčí, že Micol teda pochádzal z Belže. Micol a jeho príbuzní držali Belžu ešte aj za vlády kráľa Ladislava, avšak nakoniec predsa asi len vymreli. Môžeme sa to domnievať na základe písomnosti, podľa ktorej v roku 1280 získal Belžu palatín Finta z rodu Aba od Meňadika, syna Jána a Marcela, syna Štefana za zem "Velicha Palagia", ktorá sa nachádzala v blízkosti užhorodského hradu. Palatín Finta však umrel v roku 1282, taktiež bez potomkov. V roku 1289 Belžu vymenili Eliáš a Ján, synovia Štefana z Belže s komesom Heynom. Podľa uvedených informácií bola Belža už v 2. polovici 13. storočia vyvinutá dedina. V roku 1270 sa pri opise hraníc majetkov Čane a Vyšného Gyňova uvádza ako dedina susediaca s Gyňovom. Existuje aj listina, ktorej datovanie uvádza rok 1262. Opisujú sa na nej hranice Kokšova, pričom sa tam uvádza cesta, ktorá ide z Belže do Šebastoviec. Poznáme aj písomnosť z roku 1290. Táto uvádza, že pri delení majetkov temanov z Gyňova, presnejšie pri opise hraníc delených majetkov, hranice tejto zeme siahajúaž k zemi jobagionov hradu z Belže.Podľa tejto listiny teda vieme, že zem Belža ešte v roku 1290 držali jobagioni hradu, ale samotná dedina Belža už v roku 1257 a asi aj dlhší čas predtým držali zemania. Obec patrila zemanom aj v 14. a 15. storočí. Ak však vezmeme do úvahy staršie údaje a údaje z 15. storočia, dedina sa pravdepodobne dosť vyľudnila, o čom svedčí zápis, že v roku 1427 tu bola len jedna porta, čiže tu žilo 5 až 30 ľudí. Jej majiteľom bol Šebastián z Belže. Okolo polovice 15.stor. savrámci chotára obce vytvorili 3 samostatné obce a to:Kapolna Belža, Sziget Belža, Sándor Belža. Napriek tomu že všetky tri Belže sa vyvíjali ako rovnocenné samostatné osady, ich centrom sa stala Kapolna Belža (názov získala od kostola, ktorý sa spomína už v roku 1472). Spomínané obce sa prvýkrát zlúčili do jednej obce v prvej polovici 17.storočia, ale nie na trvalo, lebo následne sa opäť rozvíjali samostatne. Definitívne sa zlúčili v roku 1888. Od týchto rokov sa datuje aj vznik pečatidla, ktoré sa dodnes zachovalo v Krajinskom archíve v Budapešti. V strede pečatného poľa z pažite vyrastá vo dvoje rozvetvený košatý strom, pred ktorým stojí býk, symbolizujúci možno aj miestne dobytkárstvo. V poli pažite je vodorovne položený lemeš s čerieslom. Pečatidlo bolo podkladom pre zhotovenie erbu obce Belža. V 17. storočí bola obec z väčšej časti zničená Turkami a kuruckýmí vojskami. Za prvej československej republiky sa zlepšilo hmotné postavenie roľníkov v dôsledku získania pôdy a to parceláciou po meliorácii potoka v roku 1929. Po viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadla obec pod maďarskú okupáciu. Počas 2.svetovej vojny bola obec ťažko skúšaná a veľmi poškodená. Oslobodená bola 19. januára 1945. Archelogický výskum po roku 1950 dokázal existenciu staroslovianskej osady a straslovianskeho hradu medzi Belžou a Gyňovom (vyvýšenina medzi Belžanským potokom a potokom Sartoš). V roku 1957 bola obec elektrifikovaná, čo pre občanov bolo veľkým prínosom. V roku 1975 bol postavený kulturný dom. V roku 1990 bola obec plynofikovaná. V roku 1991 sa začala výstavba vodovodu a kanalizácie. Ide o náročnú akciu najmä po finančnej stránke a po dokončení poslúži občanom k zlepšeniu životného prostredia.

.

 

.

Web stránky: MS Solutions, s.r.o.. CMS od: MS Solutions s.r.o.